Preteky o to, kto sa skôr zodrie, sú veľmi zvláštny druh súťaže. #čomibežíhlavou

Vo svojej praxi často stretávam ľudí, ktorí žijú dlhodobo v tempe, ktoré sa nedá udržať. Sú výnimočne schopní, motivovaní, zodpovední – ale vyčerpaní. Prichádzajú s únavou, podráždenosťou, problémami so spánkom, úzkosťami. A s otázkou: „Ako je možné, že mám všetko, čo som chcel/a – a predsa sa cítim zle?“

Zvonku vyzerá ich život ako úspech. Ale zvnútra často pôsobí ako nekončiaci závod bez jasného cieľa.

Tento text ale nebude iba o mojich skúsenostiach s klientami, ale aj o mne.

Ako mnoho ľudí, aj ja mám svoje staré zranenia. A veľmi skoro som si spojila výkon s hodnotou: 👉 veľa práce = úspech 👉 úspech = väčšie prijatie 👉 prijatie = láska a blízkosť.

A navyše: dosahovanie cieľov = endorfíny. Postupne som vytrénovala svoj nervový systém na tempo, ktoré nebolo udržateľné, aj keď som si dlho myslela, že áno. Keď vám ľudia tlieskajú, často nepočuť, ako vaše vnútro kričí o pomoc.

Mám plný zakladač diplomov. Zbierala som ich už na základnej škole. Súťažila som, vyhrávala, tvorila – do noci a bez ohľadu na to ako som sa cítila fyzicky (často aj chorá som mala problém nič nerobiť). Každý projekt ma posúval a úprimne bavil ale zároveň vyčerpával, pretože som si nedávala čas na regeneráciu.

Až kým ma po vysokej škole nezastavili úzkosti, podráždenosť a totálne vyčerpanie. Je to trochu úsmev cez slzy ale keď si človek zvykne byť neustále unavený, chvíľu mu trvá, kým si uvedomí, že to vlastne nie je normálne.

Workoholizmus dnes vnímam ako formu adaptácie. Ako stratégiu, ktorá mnohým z nás kedysi pomohla prežiť. Ale ak sa jej držíme príliš dlho, začne nás ničiť. A na jej konci nečaká potlesk – ale únava, bolesť, prázdno. Niekedy až choroba.

Je ale férové povedať, že zameranie sa na výkon ma na začiatku puberty, ale aj neskôr uchránilo od mnohých horších vecí. Ale o tom možno inokedy. Preto netvrdím, že výkon je zlý. Ide o mieru. Vždy ide o mieru.

Neverím, že existuje nejaká životná súťaž, v ktorej buď vyhrávame, alebo prehrávame. Akutálne je pre mňa dôležitejšia otázka: Žijem život, v ktorom som so sebou a s ľuďmi v mojom blízkom okolí v spojení, alebo som niekde totálne stratená vo vlastnej hlave?

Byť šikovný/á je krásne. Fandím všetkým, ktorí makajú, aby sa mali lepšie, alebo prispevajú k tomu, aby sa ľudia navôkol nich mali lepšie. Ale je tenká hranica medzi „som šikovný/á“ a „celé moje ja stojí na výkone“. Svet nás za výkon odmeňuje – o to ťažšie je rozpoznať, kedy už je toho veľa. A najťažšie je prestať… najmä keď všetci hovoria, ako vám to super ide.

Počas života som stretla veľa podobne nastavených ľudí. Brala som si ich za vzor – a tak mi dlho nepripadalo zvláštne, že aj ja idem stále na 120 %. Až neskôr som si uvedomila, že inšpirácia je fajn. Ale súťaženie o to, kto sa skôr zodrie a zničí, je veľmi zvláštny druh pretekov. Často ani nevieme, aký závod vlastne bežíme a čo je cieľová rovinka (a kto nás do súťaže prihlásil). Kde je teda cieľ? Viac peňazí? Viac uznania? A čo potom? Ľudia v pomahajúcich profesiách bežia občas tiež svoje závody – kto pomôže lepšie a viac ľudom. Ale o tom tiež inokedy. :)

Vzťahy a blízkosť, ktoré sú aj podľa výskumov jeden z najväčších zdrojov dlhodobej vnútornej spokojnosti, sa nedajú vybudovať v preťaženosti.

✅ Veľa práce ti môže priniesť veľa vecí: sebavedomie, podporu iných, možno aj istotu a pocit zmysluplnosti (čo sú v zásade krásne veci). A ak sme naučený nevyužívať vlastný potenciál je rozbehnutie možno aj viacerých projektov skvelá cesta ako zažiť radosť z vlatnej šikovnosti. Ale opäť ide o mieru. A o dôvody pre ktoré robíme to, čo robíme.

⛔ V určitom bode som si priznala, že človek môže milovať svoju prácu, a predsa by mala existovať hranica. Lebo ak sa neodpojíme od čísel, projektov a mailov, odpojíme sa časom od seba. Ak to s prácou a výkonom preháňame, môže nám to vziať naozaj priveľa: vidieť deti plnohodnotne vyrastať (téma viacerých mojich klientov), vidieť našich starých rodičov a rodičov starnúť, kamarástva ktorým sa nie je čas venovať. A v konečnom dôsledku stratíme veľa skvelých vecí, pre ktoré stojí za to žiť.

Dnes vnímam ako najväčší úspech to, že mám kde bývať, čo jesť a s kým zdieľať môj život v súkromí. A že viem lepšie rozpoznať moment, kedy potrebujem prestať a zvolniť. To sú kvality, ktoré si chcem v živote chrániť, pretože viem kam ma dostane, ak to robiť nebudem. Návrat k sebe nie je často ľahký ale stojí za to.

Čo mi pomohlo zastaviť sa a zmeniť priority?

👉 Vlastná dlhodobá psychoterapia a pochopenie toho, prečo robím to, čo robím (čo robím aj s mojimi klientami na sedeniach a je to kľúčové pre reálnu zmenu).

👉 Presťahovala som sa z hlavného mesta na dedinu a zmenila životný štýl (nehovorím, že je to univerzálny recept na šťastie ale nájsť si prostredie, v ktorom vieme dostatočne regenerovať je veľmi podstatné a pre každého z nás môže takéto prostredie vyzerať inak).

👉 Mám tri zvieratá a hyperaktívne plemeno psa, ktoré ma donúti ísť von, aj keď mám ďalší „geniálny nápad“ a chcela by som ho okamžite realizovať.

👉 Skrátka množstvo vedomých rozhodnutí smerom k tomu, aby som nemala nekonečný priestor na prácu. Pretože niekedy je náročné dávať hranice vo vzťahoch ale pre mňa osobne je najväčšou výzvou dávať hranice sama sebe.

Dnes sa učím oddychovať. Nie preto, že by som nemala čo robiť ale preto, že to potrebujem pre šťastný život - tak ako úplne každý na tejto planéte. Snažím sa tvoriť preto, že chcem. Nie preto, že musím (alebo preto čo by som mala).

Keď sa pristihnem, že sa porovnávam s inými, pripomínam si: Druhí ľudia robia to, čo chcú, a je skvelé, ak im to dáva dobrý pocit. Podstatné však je to, aký mám pocit z vlastného života a či si ja užívam to, čo robím. Lebo ak áno, nemá absolútne žiadny zmysel brať iných ako konkurenciu alebo znižovať vlastnú hodnotu iba preto, že robím z určitého uhla pohľadu menej, ako oni. A práve vtedy vzniká nový druh úspechu. Nie ten, ktorý kričí „pozrite sa na mňa“, ale ten, ktorý vnútri šepká: „Toto je dobré. Takto sa mi žije dobre.“

Ale nie je to len môj príbeh.

Téma prehnaného výkonu a zmazaných hraníc medzi prácou a životom riešim každý týždeň s klientmi. Ľuďmi, ktorí roky šli na plný plyn – a až telo im dalo jasný signál: stačí. Únava. Nespavosť. Neschopnosť cítiť radosť. Strata chuti do života.

A vtedy sa spoločne pozeráme na otázku, ktorá je možno dôležitejšia, než sa zdá:Čo je to vlastne úspech? Ak to, čo nás sem dostalo, nás teraz ničí – možno je čas prehodnotiť celý koncept. A začať si tvoriť nový obsah k slovu „úspech“. Taký, v ktorom má miesto aj oddych. Aj pokoj. Aj vzťahy.

💬 Takže dobrá správa? Dá sa s tým pracovať. V terapii mapujeme vzorce, ktoré nás kedysi chránili – ale dnes nás vyčerpávajú. Pomáham klientom rozlišovať medzi tým, čo je zdravá pracovitosť a čo už hranice prekračuje. Učíme sa spomaľovať bez viny, oddychovať bez výčitiek a znova nadväzovať kontakt s tým, čo je dôležité – vzťahy, spokojnosť, život mimo výkonu.

📚 Využívam pritom nielen svoje odborné zázemie v KBT (kognitívno behaviorálenj terapii) a IFS (vnútorný rodinný systém), ale aj vlastnú skúsenosť so zmenou tempa. Nie je to totiž len o tom "robiť menej", ale robiť veci celkovo inak - s iným nastavením. Udržateľnejšie. Láskavejšie. Tak, aby sme neprežili svoj život len v zozname úloh.

P.S. : Stále milujem svoju prácu. Ale ak niečo nad nami získa moc, z dlhodobého hľadiska to nikdy neveští nič dobré. :)

Pretože na konci dňa nejde o to, koľko toho stihneme. Ale akým človekom pri tom vlastne sme. A ako sa máme.

S láskou k práci aj pokoju,

Kristýna

Ak hľadáte psychológa v okolí Bytče, Považskej Bystrice či Žiliny, som tu pre vás. Neváhajte ma kontaktovať a môžeme sa stretnúť na nezáväznom úvodnom sedení.